Sme prestupnou stanicou medzi chudobou a normálnym zamestnaním, hovorí zakladateľ práčovne na Horehroní

Sme prestupnou stanicou medzi chudobou a normálnym zamestnaním, hovorí zakladateľ práčovne na Horehroní

Keď sa v chudobnom regióne uchádza o prácu Róm či človek s telesným postihnutím, úspech nemusí prísť nikdy alebo to trvá roky, hovoria skúsenosti ľudí z Horehronia. Práčovňa Wasco im dala šancu žiť dôstojnešie.

Rozľahlou miestnosťou plnou prevažne žien sa nesie hluk strojov prekrývajúci ich energické diskusie. Dve veselé staršie dámy stojace oproti sebe chvatne skladajú snehovo bielu plachtu, ktorú práve vytiahli z mangľa. Ako sa dozvedáme, je to stroj, vďaka ktorému nemusia posteľnú bielizeň žehliť ručne. Takáto starostlivosť sa dostáva iba košeliam.

Dokonale uhladené kôpky čistých plachiet a obliečok zamestnankyne postupne zhromažďujú v kovových vozíkoch. Vonku čakajú autá pripravené zdolať stovky kilometrov.

Jedno vozidlo práve prišlo – prinieslo novú várku špinavej bielizne z miestneho domova pre seniorov. Ženy pri obrovských práčkach s kapacitou 60 kilogramov majú čo robiť. Textílie treba naložiť do strojov, vyprať a následne skontrolovať, či na nich nezostali nejaké fľaky. Kvalita je totiž na prvom mieste.

Aj takto vyzerá bežný deň v práčovni Wasconachádzajúcej sa v srdci Horehronia neďaleko Banskej Bystrice. Sociálny podnik, ktorý dal dodnes príležitosť niekam sa v živote posunúť približne štyrom stovkám ľudí, funguje ako hodinky. Ba čo viac, pre zamestnancov nechce byť len zdrojom príjmov. Ponúka im viac.

Priemyselné skvosty

Práčovňa Wasco sa nachádza v obci Valaská, presnejšie v jej časti Piesok. Cestu z Banskej Bystrice do rázovitého železiarskeho regiónu lemujú končiare Nízkych Tatier. Valaská sa nachádza priamo na ich úpätí a je vstupnou bránou do národného parku s najväčším chráneným územím na Slovensku.

Prechádzame cez obec Podbrezová – tamojšie železiarne sú v súčasnosti jednou z mála pracovných príležitostí na Horehroní. Históriu spracovania železnej rudy nemožno datovať presne. Dobové záznamy hovoria o tom, že sa v neďalekej obci Hronec ťažila už v 16. storočí. Železiarske závody v Podbrezovej pochádzajú z polovice 19. storočia.

Za odbočkou na známy horský priechod Čertovica vchádzame do areálu bývalého podniku Strojární Piesok. Z fabriky, ktorá kedysi kovové výrobky vyvážala do celého sveta a mala aj vlastné strojárske učilište, zostala spomienka v podobe rozľahlých budov. Niektoré však predsa prekonajú ostatné. Svojím vzhľadom.

Súčasťou areálu sú totiž aj dva objekty zdobené tehlovou fasádou. Vodárenská veža a ťažká obrobňa patria do súboru hodnotných priemyselných pamiatok z 19. a 20. storočia.

Precízna kontrola

Centrom diania sociálneho podniku Wasco je rozľahlá miestnosť nachádzajúca sa v budove oproti tehlovej haly. Plná nových tvárí, ktoré badajú príchod neznámych návštevníkov, no nenechajú sa rušiť a obratne skladajú a žehlia ďalej.

„Vitajte u nás, tu dole máme hlavnú časť. Pracuje sa tu s vypranou bielizňou,“ oboznamuje nás manažérka prevádzky.

Ako sa dozvedáme od študenta Olivera, ktorého otec Ivan Mako podnik založil, v práčovni pracujú prevažne ženy. Muži majú na starosti skôr dovoz a odvoz bielizne. Dovedna aktuálne zamestnávajú asi 50 ľudí.

„Poskytujeme komplexné služby – dovezieme, odvezieme. No a snažíme sa byť kvalitnejší. Naším cieľom nie je zničiť trh a ísť s cenami extrémne dole. U nás sa všetko ručne kontroluje. Na porovnanie, vo väčších práčovniach to majú námatkovo na starosti stroje a tie to nedokážu tak ako človek. U nás prejde každá jedna vypratá plachta rukou zamestnankyne,“ vysvetľuje zakladateľ podniku Ivan Mako.

Keďže sa nachádzajú takmer v geografickom strede Slovenska, klientov majú de facto všade – autá denne najazdia aj 600 kilometrov a chodia od Skalice po Košice a od Žiliny po Rožňavu.

Všestranná pomoc

„Nie je to pre nás len práca. Vždy keď máme nejaký problém, vieme, že sa môžeme na vedenie obrátiť. Stačí zájsť hore,“ opisuje fungovanie práčovne zamestnankyňa, ktorá v nej pracuje najdlhšie zo všetkých súčasných pracovníkov. Predtým sa jej dlhé roky nedarilo nájsť si prácu – 10 rokov v rámci aktivačných prác separovala plasty. Za náročnú prácu dostávala 60 eur mesačne.

Veselá žena vysvetľuje, že Wasco pre ňu nie je len zdrojom príjmov. V kolektíve našla množstvo ľudí naladených na rovnakú vlnu a vedenie podniku je pre ňu druhou rodinou, na ktorú sa môže vždy spoľahnúť – keď má napríklad nejasnosti ohľadom komunikácie s úradmi, ale aj problémy v súkromnom živote. Podobnú skúsenosť má aj jej kolegyňa.

Po dlhodobom neúspešnom hľadaní práce dostal pred šiestimi rokmi príležitosť aj mladík s fyzickým postihnutím. Jeho úlohou je rozvážať bielizeň. Podľa vedúcich je to spoľahlivý zamestnanec, ktorému iba bolo treba dať šancu.

„Napriek postihnutiu je nesmierne šikovný. Mne sa napríklad nepodarilo preparkovať dodávku. Prišiel on a urobil to,“ hovorí s humorom jeden z vedúcich zamestnancov.

Našetrené na vodičák aj auto

Na rannej zmene pracujú aj dve rómske dievčatá – Kristína a Jolana. Obe predtým, tak ako mnohí ďalší z Wasca, vykonávali takzvané aktivačné práce. Za pár desiatok eur mesačne zametali chodníky a upravovali exteriér tamojších obcí. Normálne zamestnanie sa im nepodarilo získať. Dnes majú niekoľkonásobne vyšší príjem ako kedysi.

„Urobila som si vodičák a kúpila som si auto,“ hovorí s hrdosťou Kristína. Jej kolegyňa prikyvuje, že aj ona už môže šoférovať, no na auto ešte musí čo-to pošetriť.

V tíme práčovne Wasco sú ľudia s rôznymi osudmi, ktorí mali v minulosti problém nájsť si prácu – ľudia s fyzickým či mentálnym postihnutím, Rómovia, osamelí rodičia a pred pár dňami pribudli aj dve dôchodkyne z Ukrajiny.

„Je to rôznorodá zmes ľudí, ktorí k nám prichádzajú. Naším cieľom je nielen zamestnávať, ale aj pomáhať a posúvať ich v živote ďalej,“ vysvetľuje Ivan Mako s tým, že niektorí zamestnanci si v priebehu pôsobenia v práčovni napríklad prenajali byt či inak zlepšili svoju životnú úroveň.

Zároveň tiež dodáva, že mnohí sa posunuli do štandardných zamestnaní. Sociálny podnik by podľa neho mal byť akousi prestupnou stanicou, kde ľudia dostanú šancu, naberú skúsenosti a zručnosti, vďaka ktorým budú pripravení uplatniť sa na pracovnom trhu.

„Prichádzajú k nám ľudia, ktorí nikdy nepracovali. Mnohí majú dlhy – rôzne úvery, často od nebankoviek. Pomáhame im napríklad aj s nastavením splátok, pretože sa boja, že im exekútor všetko strhne a im sa neoplatí pracovať,“ opisuje mechanizmy, vďaka ktorým sa podľa jeho slov mnohým podarilo „očistiť sa“ a začať odznova.

Ivan Mako hovorí o približne štyroch stovkách zamestnancov, ktorí sa v práčovni od jej vzniku v roku 2014 vystriedali. Niektorí pobudli celé roky, iní odišli po krátkom čase. Hoci príležitosť má podľa zakladateľa dostať každý, nedá sa dávať šance donekonečna.

„Mali sme aj takých, ktorí to nezvládli. Nedá sa to za každú cenu, sami sa ešte učíme. Snažíme sa im aj dohovárať, motivovať ich. Ale keď vidíme, že to nejde, nedá sa nič robiť. Ak by sme to uvoľnili pri jednom zamestnancovi, postupne by sa pridali ostatní,“ vysvetľuje.

Inšpirácia z Belgicka

Reálna história práčovne Wasco sa začala písať v roku 2014, podľa Ivana Maka jej však predchádzala inšpirácia, ktorú dostal už v roku 2004 počas návštevy sociálneho podniku – práčovne v Belgicku.

„Oslovilo ma to a povedal som si, že niečo také by mohlo fungovať aj na Slovensku,“ opisuje a zároveň dodáva, že sociálna ekonomika v Belgicku funguje výrazne lepšie ako u nás, kde je stále novým pojmom. Mnohé firmy napríklad v rámci zamestnaneckých benefitov poskytujú svojim zamestnancom možnosť dať si oprať bielizeň v takýchto práčovniach, čím priamo podporujú sociálne podniky.

Na Slovensku bola sociálna ekonomika v roku 2004 neznámym pojmom. Svedčí o tom i fakt, že zákon o sociálnej ekonomike vstúpil u nás do platnosti až v roku 2018. Podľa Ivana Maka je to dnes lepšie, no štát musí s touto témou viac pracovať.

„Môže to priniesť veľký efekt aj vo veľmi chudobných lokalitách, pretože práca príde za ľuďmi. V okolí Jelšavy, Medzilaboriec, Revúcej či na Orave by to pomohlo mnohým nezamestnaným. A štát by to nestálo o nič viac, než teraz platí v rámci rôznych sociálnych dávok. Možno by to bolo menej. Je to však aj o ochote ľudí a systému,“ ozrejmuje Ivan Mako.

Správne fungovanie sociálnej ekonomiky podľa neho nie je len o nastavení krokov, ale aj o dodržiavaní spomínaného zákona o sociálnej ekonomike. Podľa neho má každý štátny podnik vyčleniť šesť percent obratu vo verejnom obstarávaní na sociálnu ekonomiku. Dodnes však neexistujú mechanizmy na kontrolu ani sankcie, takže sa to v mnohých prípadoch nedeje.

Centrum príležitostí

Ešte pred vznikom samotnej práčovne bola založená nezisková organizácia Centrum príležitostí Valaská. Práve pod ňu aj dnes Wasco patrí. Jej súčasťou je aj komunitné centrum, ktoré poskytuje priestor na zmysluplné trávenie času, služby poradenstva či organizuje rôzne školenia a workshopy.

Okrem zabehnutých aktivít sa centrum zameriava aj na postupný rozvoj ďalších potrebných služieb, napríklad plánovanie prípravy priestorov sociálneho bývania.

„Veci sa rozvíjajú súbežne a postupne zároveň. Pomaly napĺňame našu víziu,“ hovorí Mako.

Organizácia má rozbehnuté viaceré projekty. Jedným z veľkých míľnikov postupného rozvoja je v súčasnosti projekt Centrum príležitostí Valaská – Rozvoj multifunkčného centra inklúzie. Realizovaný je vďaka podpore z nórskych fondov v rámci programu Miestny rozvoj a inklúzia.

Projekt umožňuje ďalšie vytváranie pracovných miest formou spoločensky prospešnej ekonomiky. Pre práčovňu to znamená rozšírenie fungovania a tiež vytvorenie takzvanej komunitnej kuchyne – gastrozariadenia, ktoré bude okrem chutného jedla priestorom na praktické vzdelávanie budúcich profesionálov a tiež miestom, kde sa vytvoria pracovné pozície pre zraniteľné skupiny.

Dôjde tiež k rozšíreniu služieb komunitného centra pre rodiny z okolia a k vytvoreniu kariérového a vzdelávacieho centra zameraného na rozvoj zručností potrebných na vhodné zamestnanie a úspešný život.

„Sloganom nórskych projektov je: Spoločným úsilím k zelenej, konkurencieschopnej a inkluzívnej Európe,“ vysvetľujú realizátori projektu.

Centrum príležitostí Valaská sa podľa nich spoločným úsilím a prepojením jednotlivých aktivít snaží o vytvorenie modelu, ktorý môže slúžiť ako príklad zlepšenia podmienok pre inkluzívnejšie Horehronie i Slovensko.

Zdroj: Aktuality.sk /Ivana Hečková